Katarína K. Cvečková
(nie) je v divadle
Len pred malou chvíľou sa opäť uvoľnili pandemické opatrenia. Opäť sa otvorili divadlá a
projekty, na ktorých sa medzičasom pracovalo, dostali konečne šancu na svoje živé
prezentácie. To však nič nemení na fakte, že už viac ako rok žijeme v bizarnej slučke, v
umeleckom a kultúrnom provizóriu. Opatrenia, ich uvoľnenia a následné sprísnenia sa stali
hlavnými šéfmi kultúrneho diania (nielen) v našej krajine. A zrejme nik si nie je celkom istý,
že by sa to príchodom leta malo definitívne skončiť. Ak by to tak aj nebodaj bolo, isté je, že
dôsledky pandémie, resp. nekompetentnosti kompetentných v otázke riešenia zúfalej situácie
umelcov, budú ešte dlho pretrvávať. Aj preto v tejto chvíli „medzi“, na sklonku normálneho
fungovania života a kultúry, bilancujem. Obzerám sa za seba a za tým, čo mi tento
pandemický, nedivadelný rok priniesol…
V internetovom časopise mloki.sk sme ešte počas prvej vlny pandémie na jar 2020 zriadili
dočasnú rubriku #niejevdivadle, ktorá s malou letnou prestávkou fungovala takmer dodnes
(pričom sa neodvážim napísať, že jej už celkom odzvonilo a že ju niekedy na jeseň
nespustíme znova). Rôzne zamerané tvorkyne a rôzni tvorcovia – režiséri, herečky,
tanečníčky, performeri, hudobníci, scénografi, kritici, dramaturgičky (…) prostredníctvom nej
zdieľali svoje pocity z toho, že nie sú v divadle. A to napriek tomu, že viacerí z nich sa hneď
v úvode priznali, že tam vlastne celý čas boli. Tvorba totižto takmer vôbec neustala. Zmenili
sa „iba“ podmienky jej realizácie a najmä možnosti prezentácie diel. Zmizlo živé publikum,
stratila sa priama interakcia s divákmi, prestala existovať základná podmienka divadla ako
takého – liveness.
Takže aj keď boli možno nejaké divadlá zdanlivo „otvorené“, v skutočnosti boli prázdne. Plný
bol online priestor. Ten však ani po dlhšom čase (a mnohých naozaj zaujímavých i viac či
menej interaktívnych experimentoch) stále nedokážem považovať za legitímnu platformu pre
uvádzanie pôvodne „živých“ diel. Pri sledovaní live streamov, záznamov či rôznych zoom
pokusov mi v hlave pravidelne svietil neónový nápis: „Toto nemôže byť reálne. Toto je
predsa iba PROVIZÓRIUM.“ Samozrejme, že si uvedomujem, že existenciu umenia v oline
svete treba vnímať ako špecifikum doby, ako istý stupeň vývoja umenia, krok, ktorý sa už
možno ani nebude dať celkom vziať späť. A ako šéfredaktorka internetového časopisu som to
aj uznala (veď čo mi iné zostávalo?) – okrem spomínanej rubriky sme publikovali aj sériu
recenzií reflektujúcich online premiéry, festivaly či rôzne intermediálne projekty. Ako
diváčka i ako kritička som však zostávala naďalej frustrovaná.
Zároveň však musím priznať, že podobne ako naši respondenti z rubriky #niejevdivadle, aj ja
som vlastne v divadle viac bola ako nebola – vďaka dramaturgickej spolupráci na troch
scénických projektoch. I keď, ako sa to vezme – v divadle… Naše tvorivé procesy prebiehali
všade možne, ale takmer vôbec v divadle par excellence. S prvým projektom sme okupovali
najmä starú telocvičňu, aj keď na niekoľko dní nás prichýlili aj v akomsi štúdiu (ktoré je
súčasťou prerobenej bývalej železničnej stanice) a dokonca sme výsledné dielo
odpremiérovali v Ticho a spol., počas krátkej časovej bubliny uvoľnených opatrení
a otvorených divadiel. Aby sme však následnú reprízu uviedli v priestoroch baru (v
spomínanej Stanici Žilina-Záriečie), za sklom, výhradne pre pohľady náhodných okoloidúcich
a čakajúcich na vlak. Ďalší projekt sa kreoval spočiatku v tvorivom dialógu po kaviarňach,
resp. ich exteriéroch, a následne v bývalej zborovni niekdajšej strednej chemickej školy.
Premiéru diela sme (v rámci jeho špecifickej koncepcie) uviedli v galérii, pričom jedna
z nasledujúcich repríz nás čaká napríklad aj v priestoroch zrekonštruovanej starej elektrárne.
Nasledujúc fenomén doby sme prvú etapu posledného projektu realizovali výlučne v online
priestore, každý pripojení z bezpečia svojho vlastného bydliska. Druhá časť skúšobného
procesu už prebiehala v reálnom black boxe, ktorý však tiež nie je divadlom ako takým, ale
súčasťou základnej umeleckej školy. No a vzhľadom na okolnosti (a grantové pravidlá FPU)
sme sa – podobne ako mnohí slovenskí divadelníci – rozhodli premiéru uviesť v online svete.
Na realizáciu záznamu sme pritom využili opustené priestory bývalého nákupného centra (kde
sa vzhľadom na zlepšenie situácie napokon uskutoční živá premiéra za prítomnosti živých
divákov).
Vďaka spomínaným trom spoluprácam som tak od leta 2020 do jari 2021 mala nielen
možnosť byť „v divadle“, ale o niečo viac spoznať nezávislú scénu, priamo z jej samotného
vnútra. A k jej špecifikám patrí práve priestor, v ktorom existuje. Priestor na okraji
spoločnosti, metaforicky i doslovne. Ale napriek tomu nezávislá scéna stále žije, ba čo viac,
prosperuje, napreduje a je miestom, kde sa rodia práve tie progresívne umelecké tendencie,
kde vznikajú diela schopné konkurovať zahraničnej scéne a najmä také, ktoré zanechávajú
hlboké a dlhodobé stopy v mysliach a pamätiach tých, ktorí boli pri tom (rozumej
spolupracovníkov i divákov). Aj keď je to často v pivniciach, bývalých jedálňach, na lúkach
či v opustených budovách tesne pred zbúraním… Počas divadelnej takmer ne-sezóny jar
2020/jar 2021 sa len overila životaschopnosť, progresívnosť a istá nedefinovateľná
neobyčajnosť nezávislej scény. Všetko toto som o nej osobne tušila ešte ďaleko pred tým, keď
som si ju vybrala ako diváčka i ako kritička – ako platformu, kde sa zdržujem najradšej i ako
oblasť mojej kritickej praxe a následného odborného výskumu. O to viac som teraz rada, že
tento krehký mikrosvet, pozostávajúci najmä z nadšenia, ochoty, kreativity, filantropie
a dobrovoľníctva niekoľkých jednotlivcov, nezlomila ani taká pliaga ako celosvetová
pandémia a nepoložila ho na kolená ani taká donebavolajúca neschopnosť „tej“ zodpovednej
a „tých“ ďalších poverených.
Autorkou ilustračnej fotografie je Laura Bouflet
KATARÍNA K. CVEČKOVÁ (1991)
Foto: Dorota Holubová
Absolventka Teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Venuje sa reflexii divadla a súčasného tanca a pravidelne publikuje vo viacerých médiách. Je spoluzakladateľkou platformy MLOKi a aktuálnou šéfredaktorkou internetového magazínu mloki.sk. Päť rokov pôsobila ako odborná redaktorka v časopise kød – konkrétne o divadle, ktorý vydáva Divadelný ústav. Venuje sa aj pedagogickej činnosti – pravidelne vedie workshopy kritického myslenia a písania Píš ako tancujú. V rámci doktorandského štúdia na VŠMU (odbor Divadelné štúdiá) sa zameriavala na aktuálne tendencie nezávislej divadelnej a tanečnej scény na Slovensku, obzvlášť na fenomén intermediality a princípy umenia performancie. Mimo umeleckej kritiky pôsobí v poslednom období aj ako divadelná a tanečná dramaturgička a kurátorka divadelných (a iných) festivalov.