Andrej Kalinka
„Rozhovor“
Stál som na brehu mora. Bol február 2020. Atény. Rozmýšľal som o téme, ktorej som sa chcel venovať najbližšie roky. Už dlho som o nej premýšľal. Pohľad na more mi však teraz myšlienky usmernil a usporiadal. Fúkal veľmi silný vietor. Ešte niekoľko týždňov som ho z ucha nevedel dostať.
S kým sa to rozprávam? S kým sa to rozprávame? Monológ? Dialóg?
O pár dní sedím v odletovej hale letiska. Po svete sa šíri nejaká choroba, občas tu má niekto rukavice a prekryté ústa, pôsobí to zvláštne. Niekto je vydesený, niekto sa nad tým usmieva. Práve som vo vaku našiel dezinfekciu na ruky, ktorú tam nosím asi rok. Neviem na čo. Nikdy som nič také nepotreboval.
V lietadle si robím prvé poznámky. Po pristátí nás dlho nechcú pustiť von. Vraj sa kvôli tej chorobe každú chvíľu menia pravidlá a zisťujú sa tie aktuálne. Som dosť nervózny, pretože je večer, na Slovensku sú práve voľby a mám posledné minúty, aby som ich stihol. Naozaj rád by som to stihol, bolo by príjemné, ak by sa do riadenia krajiny dostal niekto príčetný. Vypustili nás z lietadla, zmerali teplotu a voľby som stihol. Do riadenia krajiny sa nikto príčetný nedostal.
Potom sa krajina zatvorila. Všetky krajiny. A ja som sa zatvoril do ateliéru. Téma zostala so mnou a bola stále väčšia a dôležitejšia.
(V Aténach sme vlastne boli kvôli pracovnému stretnutiu ohľadom iného predstavenia, na ktorom sme aktuálne pracovali. Premiéru sme mali v júli 2020 (outside the box 01). To je poznámka na okraj pre tých, ktorí obľubujú kontexty.)
Stál som v skúšobni divadla na Slovensku. Bol február 2021. Nasledujúce mesiace s menšími prestávkami skúšame.
Áno, práve som preskočil pekných pár mesiacov. Počas nich som bol v ateliéri a keď sa v zatvorených krajinách niečo pootvorilo, skúsili sme odohrať predstavenia alebo urobiť workshop. V tom období sme nadviazali kontakt s viacerými školami v SR a ČR. JAMU, DAMU, VŠMU, Akadémia umení v BB, Univerzita Komenského v BA. S niektorými sme začali spolupracovať intenzívnejšie a predpripravili projekty pre ďalšie roky. Ale najviac času som trávil v ateliéri. Počas tvorby máte nespočetne veľa myšlienok a vytvoríte nespočetne veľa poznámok. Pokojne a reálne z nich môžete urobiť niekoľko predstavení alebo výstav, kníh, koncertov. Ale vy z nich vyberiete iba zlomok. (Prečo, ktoré, ostatné nestoja za pozornosť?) Spomeňte si na to, keď budete na nejakom predstavení alebo výstave. Práve sa pozeráte na vrchol ľadovca. 89% je skrytých pod hladinou.
Je august 2021. Stojím v sále divadla a pozerám sa z mora diváckych sedadiel do hĺbky javiska. Základný pocit, ktorý od začiatku, od brehu mora mám, je pocit staroveku. Nie v rovine faktografickej, informatívnej. Pocit. Neopísateľný pocit. Bezčasovosť. A tam (a súčasne tu) rozhovor so sebou. Všetok čas medzi morom a divadlo, všetko štúdium, rozhovory, kresby, sochy, texty, hudba, všetko akoby trvalo tisíce rokov.
Dnes si čítam tie prvé poznámky z lietadla a ďalšie, ktoré nasledovali. Prechádzam sa v mape. Aj po všetkých tých tisíckach rokov sa mi zdá, že tie poznámky boli napísané včera. Alebo zajtra. Starovek. Budúcnosť. Bezčasovosť.
(V Aténach dnes ľudia nosia respirátory. Nie kvôli chorobe. Kvôli dymu z veľkého požiaru. Je to pre mňa osobné. Žijú tam moji priatelia. Napadlo mi – ak by som tam dnes stál na brehu mora, o čom by som premýšľal?)
Začiatkom novembra 2021 by mala byť premiéra. Monológy a dialógy. Tak sa bude predstavenie volať. Je to ešte dosť času. Aspoň zopár stoviek rokov, možno aj tisíc. Je to naozaj dosť času? Ešte šťastie, že čas neexistuje. Existuje rozhovor. So sebou, s inými, s prírodou, vedou, umením. Rozhovor so stvorením. S aktom tvorenia aj stvoreniami samotnými. Hoci sa zdá, že svet je stále viac zaplnený do seba uzamknutými monológmi. Nie je to tak. Sme stále v rozhovore. A nemôžeme to zastaviť. Inak by sme neboli. Aj v tej najväčšej frustrácii a beznádeji. Človek je stále v rozhovore. Stále je v pohybe. Srdce, krv, myseľ, dych, duša…
Človek je rozhovor. Ten môj sa posledné dva (či 2000?) roky pohybuje medzi morom a umením. Dvomi nedozernými horizontmi.
Andrej Kalinka
Začínal v roku 1993 ako hudobník v undergroundových a jazzových skupinách. Postupne prešiel k štúdiu klasickej hudby /dirigovanie a kompozícia/. Od roku 1996 začal spolupracovať s rôznymi divadelnými a hudobnými telesami, najprv ako skladateľ, neskôr aj ako libretista a napokon ako režisér. Mal možnosť prejsť širokým spektrom divadelných, hudobných a tanečných žánrov – činohra, bábkové divadlo, súčasný tanec, ľudový tanec/divadlo/hudba, opera, spolupráce s galériami, hudobnými telesami, umeleckými školami ako pedagóg atď. Spolupracoval s viac ako 30 umeleckými telesami a podieľal sa na vzniku vyše 70 diel.
Od roku 2006 začal hľadať a vytvárať svoj vlastný umelecký jazyk a v roku 2011 spolu s Ivanom Martinkom, Jurajom Poliakom a Michalom Mikulášom založili umeleckú skupinu HONEY AND DUST. Ako libretista, skladateľ, výtvarník, performer a režisér dnes tvorí diela, pri ktorých vyhľadáva stále nových performerov z rozličných krajín. Ich špecifické skúsenosti, aspekty pováh a kultúrnych kontextov, ich herecké, hudobné alebo pohybové techniky považuje za základnú súčasť svojho umeleckého jazyka, ktorý je možné označiť ako komplementárne umenie. Komplementárne umenie je umelecký jazyk a nová pracovná metóda, ktorú Andrej rozvíja spolu s Milanom Kozánkom. Na otázku, aké je jeho povolanie, zvykne odpovedať – „Myslím, že najpravdivejšie je povedať, že som sochár. Pochopiteľne nehovorím o remesle, ale podstate.“
Jeho tvorba bola uvedená v rozličných krajinách – Thajsko, Rusko, Poľsko, Chorvátsko, Maďarsko, Nemecko etc., kde získal aj viacero ocenení /na festivale Nová dráma, Dosky – hlavná slovenská divadelná cena, na festivale PIF, na festivale HARMONY WORLD PUPPET CARNIVAL a iné/.