Julianna Bloodgood
„Umenie povedať Áno slovu Nie“

Umenie povedať Áno slovu Nie. Alebo, čo by som si povedala pred 20 rokmi ako začínajúcej umelkyni a čo hovorím všetkým umelcom teraz …

Vážení umelci, najmä vy, výkonní umelci. Máte právo povedať nie. Sme naučení, že ak chceme byť dobrými umelcami, musíme povedať áno na všetko a všetkým. Takže, to nejako znamená, že sme otvorení. Ale niekedy to búra hranice, ktoré máme mať, aby sme chránili svoje telá, psychiky a duše; aby sme vedeli, keď niečo nie je v poriadku. To, že sme otvorení, nás niekedy necháva otvorených na zneužívanie. Existuje toľko zneužívania a vykorisťovania umelcov, najmä mladých žien. My NIE SME NÁSTROJE, ktoré sa majú použiť a zlikvidovať pre víziu režiséra. Verím, že musíme vedieť, čo je dobré pre nás a čo pre nás dobré nie je. Ak cítime, že niečo v našich útrobách hovorí, že toto nie je v poriadku – tak to v poriadku nie je. Ak odchádzame zo skúšky čo i len trochu zmätení, umlčaní, týraní, vystavení spôsobu, pri ktorom sa cítime zlomení alebo akoby nejaká hranica v našom vnútri bola prekročená, potom musíme mať odvahu vstať a povedať nie.

Majte odvahu postaviť sa režisérom, ktorí šikanujú, vykorisťujú a umlčujú. Môžete odísť. Nájdete si inú komunitu, nájdete si inú prácu. Nemôžeme naďalej dávať povolenie umelcom byť tyranmi, šikanérmi a zneužívateľmi v mene toho, že sú „veľkými umelcami“. Je to lož. ​​Lož, ktorá sa zastaví, až keď ju prinútime zastaviť sa. Zastav to. Maj odvahu. Tento model tvorby, hoci dlho zaužívaný, končí.

Toto je skutočne „dôležitá a rozhodujúca etapa povedania Áno slovu Nie. Pretože odpor musí byť tiež prijatý. Nielen prijatý, ale aj praktizovaný.“ (MC Richards)

Povedzte áno sami sebe. Áno vášmu potenciálu. Áno svojej sile. Áno vášmu hlasu. Áno svojim emóciám. Áno vašej autenticite.

S pozdravom
Julianna

Tento list som napísala v januári 2020 ako reflexiu na to, kde som sa nachádzala ako umelkyňa sledujúca svoju 20-ročnú kariéru. Po takmer desiatich rokoch práce v úspešnej divadelnej spoločnosti som odišla a vykročila som ako nezávislá umelkyňa na voľnej nohe, aby som našla svoj umelecký hlas a tiež, aby som našla zdravší a udržateľnejší spôsob práce. Za dva roky mojej obnovenej nezávislosti som mala to šťastie, že som sa mohla ocitnúť v prítomnosti mnohých ďalších medzinárodných umelcov, režisérov, spoločností a organizácií, a mohla som byť svedkom rôznych prístupov práce a vedenia. Po tom, ako som za tie roky umeleckého pôsobenia medzi stenami jednej spoločnosti bola úplne hermetická, dávala mi táto novozískaná nezávislosť pocit ako by som bola znovuzrodená; pozorovaním a ponorením sa do nových prostredí tvorivosti. Po tom, čo som pracovala v podstate výlučne pre jedného režiséra, jednou metodikou, cez stovky a stovky predstavení, svetových turné a nespočetných hodín skúšok a praxe, som s očami dokorán a v úžase objavovala tento nový svet rôznych postupov práce. Počas toho desaťročia práce pre jednu spoločnosť som mala dojem, že som našla to najlepšie divadlo na svete a že to bola tá jediná cesta ako pracovať. Za ten čas som tiež nebola veľmi povzbudzovaná (alebo mi nebolo dovolené) robiť inú prácu. Očakávalo sa a bolo mi to veľmi jasne dávané najavo, že moje priority a čas by sa mali venovať tejto spoločnosti. A tak som sa poslušne podvolila v presvedčení, že prispievam a zároveň poháňam túto vysokovýkonnú prácu vpred, a veru to tak aj bolo. Po tak neoddeliteľnom prepojení môjho života s touto spoločnosťou sa mi neuveriteľne ťažko odchádzalo, aj keď bolo úplne zrejmé, že bol čas ísť. Nájsť východisko trvalo asi dva roky. To znamenalo nielen predstaviť si nový umelecký a osobný život pre seba, ale nájsť si inú prácu, pretože väčšina pozvaní na ďalšie diela, ktoré som počas tých rokov dostávala, pomaly utíchla, pretože som nikdy nebola k dispozícii. Cítila som, že potrebujem prestavať svoju kariéru. Ale to nebol ten najťažší aspekt, nechcem rozoberať žiadne podrobnosti o tom, čo som zažila, keď som bola členkou divadelnej spoločnosti, pretože chcem prediskutovať väčšiu otázku, ktorá sa týka vyššie uvedeného listu. Otázku umenia alebo schopnosti povedať Áno slovu Nie.

Keď som odchádzala z tej spoločnosti, cítila som veľa bolesti. Bola to bolesť, ktorá bola hlboko vo mne, takmer iracionálna bolesť, ktorú som nedokázala vysvetliť. Len nedávno som si uvedomila, že obrovská časť mojej bolesti spočívala v tom, že som opustila to, čo bolo niečo ako moje miesto, môj kmeň, moja komunita. Divadelná spoločnosť predstavovala nielen pracovné miesto, predstavovala môj domov v tomto svete. Bola som cudzincom v krajine, ktorá nebola moja, obklopená novou kultúrou, novým jazykom a históriou. Ale toto miesto mi dalo zmysel a pocit spolupatričnosti. Pocit spolupatričnosti, ktorý je pre nás tak zásadný. Spolupatričnosť je ľudská emocionálna potreba byť prijatý členom skupiny. Či už je to rodina, priatelia, spolupracovníci, náboženstvo alebo niečo iné, ľudia majú „vrodenú“ túžbu patriť a byť dôležitou súčasťou niečoho väčšieho ako sú oni sami. 1 Zamyslite sa nad tým z úplne základnej evolučnej perspektívy; komunita alebo kmeň predstavuje prežitie. Pomáhame si navzájom prežiť pomocou ochrany, prístrešia a jedla. Opustenie kmeňa však znamená, že sme vystavení oveľa väčšiemu nebezpečenstvu a stávame sa zraniteľnými spôsobmi, voči ktorým by sme inak boli imúnni, keby sme mali ochranu kmeňa. V Maslowovej hierarchii ľudských potrieb je spolupatričnosť dôležitým základom našich psychologických potrieb. Ľudia sú od prírody spoločenské zvieratá. „Pre všetky cicavce je sociálna vzdialenosť od skupiny rovnako nebezpečná ako hlad, smäd alebo fyzické zranenie. V ľudských spoločnostiach môže ostrakizmus znamenať smrť, ak je dotyčný považovaný za niekoho, kto je mimo ochrany zákona alebo je odrezaný od skupinovej podpory vrátane prístupu k jedlu. “2 Z biologického hľadiska sme prepojení s potrebou patriť ku kmeňu, a to aj v prípade, že prostredie je nezdravé alebo sme v ňom týraní. Byť súčasťou kmeňa je stále lepšie ako byť sám, v exile alebo ako byť vylúčený a musieť sa starať sám o seba v tomto strašidelnom svete plnom hrozieb. Keď si len začnem predstavovať globálne psychologické dôsledky roku 2020 a naše sociálne dištančné požiadavky, ktoré nás v mnohých prípadoch prinútili oddeliť sa od našich podporných štruktúr. Potreba patriť je teraz, v tejto chvíli, pravdepodobne väčšia, ako sme zažívali po celé generácie. Táto potreba patriť je v nás tak zásadná a biologicky tak silná a tiež nevyhnutná pre náš psychologický a emocionálny blahobyt, že podľa môjho názoru vedie k veľkým životným voľbám. Voľbám ako napríklad to kde žijeme, pracujeme, chodíme do školy, či patríme k nejakému náboženstvu alebo organizácii atď. Mnoho ľudí nachádza tento pocit spolupatričnosti vo svojej rodine, náboženstve alebo komunite. Ale veľa ľudí nemá prostredie, ktoré ponúka tento druh psychologického bezpečia alebo majú pocit, že jednoducho nikam nepatria (dovoľte mi, prosím, povedať, že umelci často nemajú pocit, že by niekam patrili), a preto sa pustili do hľadania svojho „miesta“ vo svete.

Čo sa teda vlastne deje v našom vnútri, keď opustíme miesto, kam patríme? No, bolesť. „Nové poznatky v neurovede naznačujú, že fyzický pocit bolesti (napríklad bodnutie prsta na nohe) a sociálny/emocionálny pocit bolesti (z ostrakizmu) sa prekrývajú, pokiaľ ide o to, ako ich mozog spracováva.“ Rovnaká oblasť mozgu, ktorá spracováva fyzickú bolesť, teda reaguje aj vtedy, keď boli ľudia práve vylúčení. “3 To znamená, že doslova cítime bolesť, keď sme vylúčení. Tento neurologický proces môže viesť k činom tak samozrejmým ako je pokus o udržanie skupín pohromade. Spomeňte si na situácie, keď ste absolvovali workshop alebo seminár. Všimli ste si, ako ste sa vy alebo ostatní zdráhali, aby sa skupina na konci rozišla? Sľubujúc si, že budete v kontakte, aj keď na to nie je dôvod? Tiež sa zdá, že ľudia nie sú ochotní opustiť deštruktívne vzťahy, napríklad keď sú týraní ich partnermi.4 Nie je revolučné tvrdiť, že táto hnacia sila a potreba prijatia a spolupatričnosti každého z nás môže byť zneužitá a využívaná tými, ktorí majú mocenské pozície.

Čo sa stane, keď táto potreba spolupatričnosti, alebo nájdenia si svojho posvätného miesta v kmeni či komunite, vedie až do extrému? Všetci sme určite počuli príbehy kultov, ktoré svojim nasledovníkom vymývajú mozgy, aby sa stali súčasťou komunity alebo systému, ktorý ich donúti robiť veci, aké by bežne nerobili. Preslávené sú náboženské kulty, jogoví guru alebo duchovní vodcovia. Ale tento štýl kultovej mentality sa dá určite nájsť v zdanlivo miernejších a nevinnejších organizáciách. Slovo kult možno chápať ako sociálnu skupinu, ktorú definujú jej neobvyklé náboženské, duchovné alebo filozofické viery alebo spoločný záujem o určitú osobnosť, objekt alebo cieľ.5 Dôvody, prečo sú kulty také lákavé, je pocit spolupatričnosti alebo zmysel, ktorý ľuďom ponúkajú. Tiež pocit, že člen kultu je súčasťou niečoho exkluzívneho, zvláštneho a jedinečného na celom svete, že má niečo, čo nikto iný nemá. Charakteristickou črtou kultu je, že často vytvára „my a oni“ filozofiu: my máme pravdu alebo najlepšiu cestu a oni nie. Ale potom sa pomaly vôľa podriadeného poddáva vôli vodcu a člen kultu začína robiť veci, ktoré slúžia účelom vodcu spôsobmi, ktoré nemusia byť v súlade s vrodenou múdrosťou alebo vnútorným vedením člena. A toto sa deje v spoločnostiach všetkých disciplín a foriem po celom svete. Dr. Cath, profesor psychológie na Kalifornskej univerzite v Berkeley, definoval kult ako skupinu ľudí, ktorých spája spoločný ideologický systém podporovaný charizmatickým vodcom, kde podľa jeho slov „existuje očakávanie, že môžu prekonať nedokonalosti a pominuteľnosť života.“6 A čo je zaujímavé, podľa rôznych výskumov tvoria ženy 70% členov kultov po celom svete. Emma Cline, autorka najpredávanejšieho románu s kultovou tematikou Dievčatá, tvrdí, že mladé ženy sa často učia vyhľadávať pozornosť mužov a čakať na „záchranu“. Vďaka spojeniu s kultom má mnoho mladých žien pocit, akoby sa „ chopili svojho osudu. “7 Či s tým súhlasíte alebo nesúhlasíte, stojí za to o tom popremýšľať.

Ak o tom hovoríme vo vzťahu k umelcom a umeniu, ktorá divadelná spoločnosť nechce „prekonať nedokonalosti a pominuteľnosť života“? Umelci sú rojkovia a ideológovia a my chceme veriť v hĺbku práce, ktorú robíme. Chceme mať zámer, ktorý dáva nášmu životu zmysel. Mnohí z nás veria, že svojím umením môžeme nejako zmeniť alebo ovplyvniť svet a pre mnohých z nás nie je naša práca iba našim povolaním, ale je to aj skutočný spôsob života. Pochopte prosím, netvrdím, že všetky divadelné spoločnosti sú kultové. Ale skôr, že tieto prostredia sú ideálne pre vznik okolností podobných kultu. Samotnou podstatou hercovho remesla je naučiť sa byť otvorený, tvárny, poddajný, kooperatívny, ochotný prispôsobiť sa, meniť a transformovať, byť ochotný riskovať a byť zraniteľný pred ostatnými. To je krása a nebezpečenstvo našej práce. Táto schopnosť transformovať našu osobnosť a identitu v procese stávania sa charakterom je remeslom samotným, ale môže nás tiež urobiť mimoriadne zraniteľnými voči manipulácii a vykorisťovaniu zo strany zneužívajúcich alebo dysfunkčných vodcov. Po celú dobu si môžeme myslieť, že sme profesionálni tým, že podriaďujeme svoju vôľu, podriaďujeme svoje fyzické, emocionálne a psychologické potreby vôli iného. Môžeme to dokonca vnímať ako disciplínu alebo odhodlanie. Ale keď sa to stáva nezdravým, nastáva situácia, keď sú naše hranice bezpečnosti strhnuté alebo naštrbované kúsok po kúsku, až kým nie sme v rukách iného, ​​ktorý plní svoju túžbu na úkor nášho osobného života alebo duševného zdravia. Táto téma si v poslednej dobe získala väčšiu pozornosť od verejnosti prostredníctvom umelcov (väčšinou žien), ktorí v dôsledku globálneho hnutia „Me too“ začali vystupovať a hovoriť o skrytých zneužívaniach, ktoré znášali v rukách mocných vodcov (väčšinou mužov). Nie je to vždy také binárne, ale zdá sa, že je to drvivá väčšina skúseností. Je to buď z dlhodobého sústavného zneužívania alebo z ojedinelých násilných situácií a okamihov, ktoré spôsobili trvalé škody. Mesiac po mesiaci vychádza nový článok, rozhovor alebo verejné vyhlásenie, ktoré odhaľuje podstatu tohto rozšíreného systémového zneužívania. V divadelnom svete neustále počúvame príbehy režisérov, ktorí zneužívajú svoju moc tak, že majú pomer so svojimi zamestnancami alebo režisérov, ktorí sú tyrani a násilníci, dokonca narkomani. Stále im však umožňujeme uplatňovať si svoje nároky, pretože momentálne moc leží v ich rukách a oni sú tí, ktorí vytvárajú podmienky práce a príjmu, a tiež podmienky komunity a spolupatričnosti. V umeleckom svete je takmer klišé prevrátiť oči a povzdychnúť si, keď sa dozvieme, že tento alebo tamten režisér opäť zneužíval svoje postavenie. Je to tak otrepaný príbeh. Jedna moja priateľka mi povedala: „Ale však ide o dvoch ľudí, nie je to len chyba režiséra.“ Nesúhlasím. Ako učiteľka napríklad vnímam svoj vzťah so študentom ako akýsi kódex. Študent prichádza za mnou hľadajúc a mojou úlohou je pomôcť mu a viesť ho v tomto procese objavovania. Samotná podstata tohto vzťahu je, že študent je zraniteľný a otvorený mojim návrhom a som to Ja, kto má vedomosti (moc) a dokážem ho viesť. Niekedy sa stane chyba vo vnímaní na strane študentov a môžu si do mňa niečo projektovať; že som pre nich niečo, čím nie som. Mojou úlohou je napraviť túto chybu vo vnímaní a upraviť perspektívu študenta v porozumení toho, čo môžem odovzdať a čo nie. Toto je moja práca, nie ich. Mojou úlohou je tiež pomôcť študentom pochopiť, že akýkoľvek pokrok v ich práci, hoci sa ho i podarí dosiahnuť prostredníctvom nášho stretnutia, je v skutočnosti ich úspechom a patrí im. Oni berú za svoje úspechy zodpovednosť, nie ja. Samozrejme, že môžeme robiť chyby. Ale dysfunkční vodcovia môžu využiť vnímanie svojich študentov alebo kolegov a manipulovať tento vzťah a vnímanie k svojej vlastnej vôli. Alebo si vziať kredit a uznanie za spoločnú prácu. Vo väčšine umeleckého sveta pre to ale neexistujú žiadne kódexy správania, ako to je v iných sférach.

Nedávno som požiadala skupinu kolegov z rôznych umeleckých žánrov, aby mi umožnili rozhovor s nimi o význame a podmienkach „bezpečného priestoru“ v umeleckom pracovnom prostredí. Snažila som sa rozprávať sa s ľuďmi z tých najrôznejších žánrov, aby som získala uhol pohľadu z rôznych perspektív a aby som bola vystavená týmto odlišným názorom. Opýtala som sa jednej mojej bývalej kolegyne z univerzity, ktorá išla robiť film a televíziu do Spojených štátov, zatiaľ čo ja som sa vydala pôsobiť do avantgardného európskeho divadla zameraného na svet post-Grotowského Poľska – nemohli sme mať odlišnejšiu kariérnu dráhu. – nemohli sme mať odlišnejšiu kariérnu dráhu. Myslela som, že by bolo fascinujúce počuť jej názor na túto tému. To, čo povedala, bolo pre mňa neobvyklé, ale pre mnohých iných pravdepodobne úplne normálne. Povedala, že jej práca „začína až po uzavretí určitých právnych dohôd týkajúcich sa pracovného prostredia, kde špeciálne riadiace tímy dbajú na ich dodržiavaní.“ Po prečítaní som len akosi bezočivo zažmurkala. Naozaj? Samozrejme, máme zmluvy, o ktorých sa môže, ale nemusí rokovať. To znamená, že nie vždy cítime, že sme schopní naše zmluvy prejednať alebo hovoriť o ich podmienkach otvorene. Ale TÍMY, ktoré stanovujú a vymáhajú dohody o pracovných podmienkach, vytvárajú nielen bezpečné, ale aj chránené pracovné prostredie…fakt je to možné? Je pre mňa ťažké predstaviť si, aby tímy, ktoré kontrolujú kvalitu a bezpečnosť, boli prítomné pri práci, ktorú ja robím. Čo ma vedie k presvedčeniu, že MY umelci musíme byť sami sebe kontrolnými tímami kvality bezpečia. Prečo sa teda neozveme, keď sme my sami v neistej alebo nepríjemnej situácii alebo keď sme svedkami toho, že sa nepríjemná situácia deje iným? Nazdávam sa, že sa to deje kvôli jednému z týchto dvoch problémov, o ktorých hovorím, je to buď to, že si myslíme, že sme profesionálni tým, že neustále hovoríme „áno“, alebo sa bojíme následkov, že keď sa ozveme, mohli by sme byť vylúčení zo skupiny (pamätáte na fyzickú bolesť alebo strach zo smrti?). Čo teda môžeme my, masa umelcov, ktorí nie sme v riadených umeleckých prostrediach, robiť? Myslím, že v prvom rade sa musí o tom diskutovať. Bola som svedkom veľmi zaujímavého javu po tom, ako všetky tieto priznania o zneužívaní, ktoré sa dejú v umeleckom svete vyšli najavo. Zdá sa, že vždy došlo k jednej z týchto troch základných reakcií:

1. Zdieľame pohoršenie a prejavujeme solidaritu s obeťou.

2. Žiadame, aby sa ľudia jednoducho navzájom prijímali a rovnako tak prácu, ktorú všetci robíme, aj keď to vyžaduje rôzne verzie etiky.

3. Prejavíme istý druh znechutenia, že oznamovateľ porušil posvätnú a nevyslovenú dohodu „nehovoriť negatívne o iných umelcoch a neodhaľovať tajomstvá pracovného prostredia“.

Čiže, ak chceme zostať pevne ukotvení v minulom storočí, podporíme druhú a tretiu možnosť. Ak sa však chceme posunúť vpred, vyvíjať sa a vytvárať zdravšie pracovné prostredie pre VŠETKÝCH zúčastnených (pretože si nemyslím, že je dobré, aby násilníci pokračovali v zneužívaní), potom pravdepodobne musíme pristúpiť na solidárny prístup k obetiam alebo aspoň urobiť túto tému menej tabuizovanou. Existujú milióny umelcov, ktorí nemajú odbory, ktoré by ich chránili. Viete si predstaviť, že by sme sa zhromaždili a hovorili o našich víziách zdravšieho umeleckého sveta ako kolektív? Čo ak by sme sa všeobecne nebáli povedať nie, nesúhlasím, je mi to nepríjemné, nechcem to robiť? Ak ste umelec, ktorý je schopný hovoriť tieto veci, potom mám z vás veľkú radosť. Ale je veľa, veľa takých, ktorí nie sú v kultúrach alebo komunitách, ktoré by na takéto niečo poskytovali priestor. Takže si predstavujem, že keby tí, ktorí sú pri moci, vždy vedeli, že herci, tanečníci a speváci sa cítia dostatočne podporení a oprávnení, aby mohli spochybniť svoje vedenie. Spomeňte si na moju kolegyňu, ktorá pracuje s tímami ľudí zaisťujúcich kvalitu a bezpečnosť. To sa vyvinulo z dôvodu potreby. A tu tiež vzniká potreba zaistiť bezpečnosť aktérov, pretože tu nebola vždy zrejmá. Mali by sa nás režiséri trochu báť? Možno? Možno by nemali mať strach, ale mali by mať všadeprítomné sebauvedomenie zodpovednosti, ktorú má človek pri moci, ale bez toho, aby manipuloval alebo využíval. Ale z nejakého dôvodu vidím, že táto zodpovednosť zmizne, keď vstúpime do profesionálneho prostredia, ale malo by to byť naopak! Malo by sa to ešte viac presadzovať a chrániť. Teraz nedokážem ponúknuť odpovede na postupy, ktoré by sme mali adaptovať alebo systém podpory, ktorý by sme dokázali využiť. Ale môžem povedať, že o tom musíme viac hovoriť, upratať si a uznať, že máme moc. Musíme sa zhlboka nadýchnuť a nabrať odvahu povedať nie. „Musí sa tiež prijať odpor.“ Nielen prijať, ale aj praktizovať. “

1 https://en.wikipedia.org/wiki/Belongingness
2 Lynn Suart Parramore, https://truthout.org/articles/the-social-death-penalty-why-being-ostracized-hurts-even-more-than-bullying/
3 Andy Luttrell, PhD Social Psychology, http://socialpsychonline.com/2015/11/psychology-ostracism-feeling-excluded/
4 Margit Averdijk, social scientist PhD in criminology. https://criminologyweb.com/the-need-to-belong/
5 https://en.wikipedia.org/wiki/Cult
6 New York Times, Glenn Collins, https://www.nytimes.com/1982/03/15/style/the-psychology-of-the-cult-experience.html
7 https://www.onlinepsychologydegree.info/what-to-know-about-the-psychology-of-cults/

Julianna Bloodgood

Photo: Karol Jarek

Julianna Bloodgood je multidisciplinárna divadelná tvorkyňa a perfórmerka. V rokoch 2009 – 2018 pracovala s ocenenou a kritikmi uznávanou poľskou divadelným súborom Song of the Goat Theater. Bola neoddeliteľnou súčasťou vývoja, prípravy a potom samotných premiér predstavení, ktoré získali medzinárodné divadelné ceny a mali turné po celom svete. V Poľsku bola Julianna tiež zakladajúcou členkou pedagogickej a výkonnostno-výskumnej spoločnosti Odra Ensemble. Julianna je rezidentnou umelkyňou v newyorskom divadle MITU a spolupracuje so slovenským divadelným zoskupením Honey and Dust.
V roku 2019 získala Julianna štipendium od poľského ministerstva kultúry za svoj umelecký výskum a bola jednou z desiatich európskych nezávislých divadelných tvorcov vybraných pre účasť na projekte Creative Europe’s Make A Move.
Julianna je spoluzakladateľkou divadelného projektu The Dadaab Theatre, mládežníckeho divadelného projektu v Dadaabe v Keni, v minulosti najväčšom utečeneckom tábore na svete. Je zakladajúcou členkou a jednou z umeleckých riaditeľov nadácie The Great Globe Foundation, neziskovej organizácie využívajúcej silu tvorivosti pre inšpiráciu a posilnenie hlasu jednotlivca a ďalej pre pomoc budovania premostení medzi ľuďmi a komunitami.
Julianna vyštudovala Metropolitnú univerzitu v Manchestri s vysokým vyznamenaním a je držiteľkou titulu MA v odbore herectva; titulu BFA v odbore dramatických predstavení na hudobnom konzervatórium, v odbore herectva na univerzite v Cincinnati; je absolventkou Tichomorského konzervatória múzických umení v Kalifornii. Julianna pravidelne vedie medzinárodné workshopy a magisterské triedy.

https://www.juliannabloodgood.com 
https://soundcloud.com/user-467210742
https://www.facebook.com/julianna.bloodgood/